Psychiatrické nemocnice majú zlú povesť. Pacienti zriedkakedy chodia na prechádzky a majú sťažený prístup k individuálnej terapii. Zdravotné sestry sa k nim tiež nesprávajú vždy dobre. Okrem toho sa ľuďom, ktorí skončia na uzavretých oddeleniach, často podávajú veľmi silné lieky, ktoré im sťažujú normálne fungovanie. Pre niektorých z nich znamená pobyt v nemocnici obdobie vegetácie a chradnutia. O svoje skúsenosti sa s nami podelila pacientka dvoch mazovských psychiatrických nemocníc.
Ako si spomínate na svoj pobyt v nemocnici?
Aj keď sa necítite dobre alebo máte zdravotné problémy, lekári a sestry predpokladajú, že “máte niečo s hlavou”. Stalo sa mi, že som omdlela a sestrička, ktorá mala službu, si myslela, že som to “predstierala, lebo som sa usmievala”. Kričala na mňa, že “zasievam zmätok medzi pacientov”. Neskôr prišiel sanitár, ktorý mi pomohol ľahnúť si, zdvihol mi nohy a rozprával sa so sestričkou, blog. Keď som sa cítil lepšie, povedali mi, aby som vstal, aj keď som povedal, že sa mi stále točí hlava. Neskôr mi chceli dať liek proti úzkosti.
Užili ste lieky, ktoré ste dostali? Áno, ale cítil som sa po nich zle, napríklad som si nemohol zaostriť zrak. Po troch týždňoch som sa na vlastnú žiadosť prepustil z nemocnice.
Mali ste počas pobytu na psychiatrickom oddelení vo Varšave stálu psychologickú podporu?
Zriedkavo som sa stretával so psychológom. Na oddelení boli psychológovia na stáži. Chodili okolo a pýtali sa, či sa chce niekto porozprávať. Keď človek prejavil túžbu po rozhovore so psychológom, našiel si čas približne raz týždenne.
Ako dlho takýto rozhovor trval?
Stretnutie so psychológom trvalo 45 minút. Okrem toho sa každý druhý deň konali stretnutia so stážistami. Pokračovali ste v liečbe po prepustení z nemocnice Sobieski? Neskôr som bol preložený do Radomu na oddelenie pre liečbu neurotických porúch, porúch osobnosti a výživy. Tam mi zmenili lieky.
Ako vyzeralo vaše prijatie na oddelenie? Lekári v Radome zistili, že mám 2 kg nadváhy. Odporučili mi 1500-kalorickú diétu. Veľmi na mňa naliehali, aby som súhlasil. Povedali, že s nadváhou treba bojovať, a spýtali sa, či to naozaj chcem. Súhlasil som s ich návrhom, ale bolo to ťažké. Vždy som bol hladný.
Čítala som, že v niektorých nemocniciach nesmú mať pacienti na izbe telefóny ani nabíjačky. Ako to bolo vo vašom prípade? Telefóny berú len na detských oddeleniach, hoci v Radome na všeobecnom oddelení ich údajne tiež berú a určujú konkrétny čas, kedy môžete zariadenie používať. Vo všeobecnosti môžete mať čokoľvek. Na oknách neboli ani mreže, pretože som bol na terapeutickom oddelení.
Ako vyzeral váš bežný deň v nemocnici?
Najprv sme mali dve hodiny skupinovej terapie, potom dve hodiny rekreačnej terapie. Počas tohto času sme mohli ísť napríklad von, ale aktivity sa týkali najmä integrácie v skupine. Neskôr som mal jeden a pol hodiny psychoedukácie a jednu hodinu samosprávy. Niekedy sme namiesto psychoedukácie alebo samosprávnych aktivít mali rekreačnú hudbu alebo psychoedukáciu.
Z čoho pozostávala psychoedukácia? Dostali sme text alebo úryvok z knihy, ktorý sme mali prečítať, a potom sme sa o prečítanom rozprávali.
Môžete povedať viac o rekreačnej terapii a kurzoch samosprávy? Len v týchto triedach sme mali možnosť ísť von. Čo sa týka rekreačných aktivít, celá skupina musela mať chuť ísť na prechádzku. Inak sa to nepodarilo. Na druhej strane, v samosprávnych aktivitách bola vybraná jedna osoba, ktorá animovala voľný čas. Každý deň musel niekto súhlasiť, že túto úlohu prevezme. Počas tohto času sme mohli ísť na prechádzku, ale pod podmienkou, že si to želala zodpovedná osoba. Rovnako dobre mohla nesúhlasiť napríklad s tým, že dnes budeme na hodine pozerať film a zostaneme v centre.
Čo sa mohlo a čo sa nemohlo urobiť v nemocnici? Určite nie je dovolené: nadväzovať romantické vzťahy, užívať drogy alebo piť alkohol. Takisto sa nesmiete mrzačiť, ale počas môjho pobytu v nemocnici boli tieto pravidlá značne “naťahované”. Ak sa zmrzačíte, mali by vás presunúť na všeobecné oddelenie, ale robili veľa výnimiek. Na našom oddelení bolo 15 ľudí. Približne ⅓ pacientov sa mrzačilo a každý týždeň bolo takýchto ľudí viac a viac.